Afganistan
Dneska jsem spal jedenáct hodin,
zatímco tys spal jenom dvě.
Presovač nahřál se celkem hned,
žijeme stejný, přesto tak jiný svět.
Dneska jsem dal si delší sprchu
a slyšel zvony bít.
Na tebe padají střepiny svrchu,
přeju ti klid.
Ref: Zdravím tě z říše sprchových hlavic,
svého pohodlí a věcí co mám navíc,
jak snadno se mi to píše.
Z říše obchodu a školních lavic,
otec Abrahám se na nás dívá,
jak snadno se mi to zpívá.
Já se tu starám třeba o to jestli zdražily byty
nebo že se wi-fi nepřipojí hned.
Zatím co ty tam ležíš pod cypřišem skrytý
a v rukách od hlíny držíš kulomet.
Zdravím tě z říše komfortu,
kde po ránu pečuji o svůj zjev,
původně chtěl jsem si s tebou povídat o sportu,
ale prolévám vodu a ty proléváš krev.
Ref.
Zdravím tě z říše sprchových hlavic
svého pohodlí a věcí co mám na víc.
Jak snadno se mi to píše.
Oba slyšíme už zvony bít
a stejné slunce svítí na můj malý byt,
i na tvůj stan - Afghánistán.
Pieseň o Afganistane od Pavla Helana z roku 2018 je veľmi nadčasová. V súvislosti s okolnosťami posledných dní a týždňov, kedy sa situácia v tejto krajine zhoršila natoľko, že ľudia v zúfalstve vo veľkom opúšťajú svoje domovy a snažia sa ujsť od nadvlády Talibanu sa mi Helanove slová ešte viac zarývajú do duše. Spevák porovnáva jeho život s niekým v Afganistane a otvára tým oči mnohým z nás. V tieni protestov proti očkovaniu, či noseniu rúšok, kedy posledných osemnásť mesiacov svet sužovala pandémia koronavírusu a Európania zažili zrazu obmedzenia na ktoré neboli zvyknutí sa vynára otázka: „Vážime si našu slobodu alebo ju berieme ako samozrejmosť?“ Našou jedinou úlohou počas lockdownu bolo sedieť doma a dodržiavať opatrenia pri stretávaní ostatných ľudí. Afgánci sa zatiaľ každodenne boja o svoj život, ženy musia byť zahalené od hlavy po päty a muži sa nesmú holiť inak budú uvrhnutí do tvrdého väzenia alebo názorne potrestaní. Dievčatá už nebudú môcť študovať na školách. Všetci, ktorí pracovali s miestnou vládou, ktorá bola zvrhnutá Talibanom, majú krvavú budúcnosť.
Svet obletela fotografia, kde vyše 800 ľudí nastúpilo do amerického lietadla dúfajúc v lepšie zajtrajšky. Mnohé krajiny si uvedomili, že opustenie Afganistanu bola chyba a snažia sa aspoň čiastočne napraviť dôsledky. Neviem ako vy, ale rozhodne by som sa nechcela narodiť v takejto krajine a som vďačná za obrovskú slobodu, ktorú máme. Aj napriek tomu, že nám ju pandémia na chvíľu zdanlivo vzala, si v porovnaní s Afgáncami žijeme ako králi.
Pred pár týždňami sme si tiež pripomínali ruskú okupáciu vtedajšieho Československa, ktorá mnohým skomplikovala život. Z aktívnych vedúcich alebo členov cirkvi sa zrazu stali politickí nepriatelia. Ľudia sa za trest museli zo dňa na deň sťahovať, zhabali im majetky a mnohí boli uvrhnutí do väzenia alebo na nútené práce. Ľudia, ktorí nesúhlasili s režimom nemohli študovať alebo pracovať tam, kde by chceli. Niektorí utiekli do zahraničia, kde túžili po lepšom živote. Nemohlo sa cestovať a Sovietsky zväz nás „chránil“ pred vplyvom západu obrovskou propagandou.
Paradoxne nás práve táto smutná minulosť spája s Afganistanom. Aj do tejto krajiny vtrhli sovietske vojská a to v roku 1979. Ich okupácia trvala rovnako ako u nás do roku 1989 a narobila obrovské škody v krajine. Československo sa našťastie po Nežnej revolúcii zotavilo a ľudia si môžu užívať slobodu a demokraciu do dnes. Afganistan však nemal také šťastie a po odchode rusov bola táto krajina úplne destabilizovaná. Počas okupácie zomrelo okolo milión ľudí a 5-10 miliónov utieklo do zahraničia. Ľudia boli na mizine a v takomto stave krajinu ovládol Taliban. Začali presadzovať zdanlivý poriadok podobnou formou ako kotlebovské riešenia rómskej problematiky. Prísne islamské právo „Šária“ dávalo základy zákonov v Afganistane. Keď niekto ukradol, bola mu odseknutá ruka. Žena sa stala vecou a museli slúžiť mužom v krajine. Vzdelanie sa ženskému pohlaviu odopieralo, keďže nevzdelaný človek sa ľahšie ovláda. Takto to tam fungovalo až do 11. septembra 2001, kedy boli zostrelené dvojičky a dôsledkom toho americkí vojaci vtrhli do Afganistanu, aby potrestali vinníkov, ktorí sa v krajine schovávali. Po zabití vodcu teroristickej skupiny tam vojská z USA zostali, aby pomohli nastoliť v Afganistane demokraciu a poraziť Taliban. To sa im však nepodarilo a rozhodli sa opustiť krajinu dúfajúc, že sa sama postaví na nohy. Opak sa však stal pravdou a dôsledky môžeme vidieť každý deň v správach.
Vážime si slobodu, ktorú máme? Uvedomujeme si ako dobre nám je v porovnaní s ľuďmi v krajinách sužovaných vojnou? Ako ľahko sa nám frfle a sťažuje z pohodlia domova. A čo by iní dali za ten pokoj, ktorý máme.
Možno máme pocit, že sú okolo nás len samé obmedzenia a cítime sa zviazaní. Spomeňme si vtedy na ľudí na fronte v Afganistane, Jemene alebo na Ukrajine. Možno je nosenie rúška jednoduchšie ako mať nasadenú plynovú masku proti chemickým zbraniam. Vpich vakcíny je predsa menej bolestivý ako postrelenie samopalom. A sedenie doma počas lockdownu je príjemnejšie ako krčenie sa v zákopoch. Snažme sa pozrieť na naše problémy z inej perspektívy. A hneď sa nám bude ľahšie kráčať životom.
Amen.